ŠIKANOVANIE

Šikanovanie v školskom prostredí – podceňovanie jeho prevencie a riešenia môže byť nebezpečné.

Kľúčovou osobou v prevencii a  boji proti šikanovaniu v škole je empatický, odborne pripravený pedagóg, ktorý má všestrannú podporu zodpovedných školských predstaviteľov.

Rámec pre riešenie problému šikanovania v školskom prostredí na Slovensku poskytuje základný dokument, vydaný MŠ SR: Metodické usmernenie č. 7/2006-R z 28.marca 2006 k prevencii a riešeniu šikanovania žiakov v školách a školských zariadeniach, v ktorom sú zosumarizované návrhy, spôsoby a opatrenia (legislatívne odkazy) na prevenciu a riešenie šikanovania v školskom prostredí.

Z dôvodu rozlíšenia, čo je a čo nie je šikanovanie, je potrebné venovať pozornosť definícii šikanovania.

Slovo šikanovanie pochádza z francúzskeho „chicane“, čo znamená opakované zámerné obťažovanie, prenasledovanie, týranie, manipulovanie, ponižovanie niekoho, kto sa nemôže alebo nedokáže brániť. Hlavným znakom šikanovania je nerovnováha moci/sily,  pričom zahŕňa všetky formy psychického a fyzického násilia páchaného jedincom alebo skupinou  voči obeti.

Za šikanovanie označujeme také správanie, keď jeden alebo viac žiakov úmyselne a opakovane ubližuje vybranému žiakovi, robí (hovorí) niečo, čo je mu nepríjemné. Môže sa  prejavovať  ako:

• slovná agresia: nadávky, posmievanie, urážky , vyhrážanie, výsmech, nevhodné vtipkovanie a zosmiešňovanie obete;
• fyzická agresia: strkanie, facky, kopance, bitie, navádzanie iných na bitku, vyhrážanie sa nožom, palicou, škrtenie, ťahanie za vlasy, pichanie kružidlom či ceruzkou;
• iná agresia: poškodzovanie alebo skrývanie vecí obete, trhanie, ničenie pomôcok,  či oblečenia, počarbanie zošita, učebnice, úloh, privlastňovaním si vecí obete;
• psychické manipulovanie a týranie: zadávanie nezmyselných príkazov, nútenie k posluhovaniu a k noseniu rôznych vecí - desiata, cigarety, peniaze, šminky...

Ako sa šikanovanie vyvíja (ak sa hneď nepodchytí a nerieši sa)?
Rozvinuté šikanovanie sa neobjavuje zo dňa na deň. Má svoje zákonité etapy vývoja – od na prvý pohľad „nevinného“ štádia môže postupne vyústiť až do činnosti nadobúdajúcej parametre trestného činu, v krajnom prípadne nie je vylúčená až samovražda obete ako dôsledok šikanovania.

1.stupeň: šikanovanie sa začína „nevinným“ ostrakizmom, ktorý sa prejavuje prevažne psychickými formami násilia - ignorovaním, prehliadaním obete, vylúčením zo skupiny, neustálymi miernymi nadávkami, posmievaním, ohováraním a intrigovaním, braním desiaty alebo iných vecí.
Ak sa obeť nedokáže brániť, nikomu to nepovie a nikto v triede sa ho nezastane, vzniká riziko druhého štádia.

2.stupeň: postupne (niekedy ako výsledok skúškového stresu, neistoty, nahromadenej agresie alebo len nudy agresorov) sa začína objavovať a stupňovať fyzická agresia - občasné, ale opakované strkanie, potkýnanie, naťahovanie oblečenia,  ťahanie za vlasy, podtrhávanie stoličky, odstrkovanie, bitky, facky vyhliadnutej obete.
Ak  to pedagóg ani rodič neodhalí alebo to podceňuje, obeť sa (pod vplyvom strachu) nedokáže brániť, ostatní v triede mu nepomôžu, šikanovanie sa zosilňuje a prechádza do ďalšej fázy.
 

3.stupeň: v triede sa vytvorí jadro - k hlavnému agresorovi sa pridajú ďalší, utvorí sa skupinka dvoch alebo troch šikanovateľov, ktorí už postupujú systematicky a cieľavedome s cieľom upevňovať svoju moc a vplyv nielen na vybranú obeť, ale aj na ostatných spolužiakov.
Ak ani v tejto etape nedôjde k odhaleniu a riešeniu šikanovania v škole alebo na podnet  rodiča vzniká ďalší stupeň – už rozvinutého šikanovania.

4.stupeň: k agresívnej skupinke sa pridávajú ďalší a zvyšok  triedy začína obeť z rôznych príčin ignorovať a úplne vylučovať zo svojej spoločnosti, dokonca sa aj zúčastňovať na  šikanovaní. Šikanovanie sa v „nakazenej“ triede v podstate akceptuje ako normálne správanie (nepísaný zákon), začína sa šíriť po celej škole a nadobúdať každodenný charakter.

5. stupeň: všetci rešpektujú normy „šikanovania“ , agresori strácajú posledné zvyšky zábran, šikanovanie u nich môže nadobudnúť charakter závislosti a v škole „malej epidémie“, ktorej riešenie si vyžaduje veľa energie, pomoc odborníkov a navyše negatívne ovplyvní aj povesť školy.  

Typy agresorov- iniciátorov šikanovania (podľa M. Kolářa)

1.typ: primitívny, hrubý, impulzívny, s problémovým správaním, s narušeným vzťahom k autorite (často ako výsledok agresie v rodine- telesné tresty). Forma šikanovania: tvrdá fyzická agresia, založená na strachu.

2. typ:  slušný, kultivovaný, narcistický, úzkostný (rodinná výchova dôsledná, „vojenská“ bez lásky) Forma šikanovania: cielené a rafinované násilie, bez svedkov alebo cez prostredníkov.

3.typ: „vtipkár“, optimistický, obľúbený, sebavedomý, „ukecaný“ (bežná rodina, možná absencia duchovných a mravných hodnôt v rodine) Forma šikanovania: (málo empatické) násilie pre zábavu a humor.

V niektorých prípadoch, hlavne medzi dievčatami (a šikanovaní telesne postihnutých žiakov v bežnej triede) prevláda forma priamej a nepriamej verbálnej agresie, resp. psychické formy šikanovania (niekedy označované ako psychoteror). Svojimi formami, účinkom a krutosťou je porovnateľná s fyzickou agresiou. Prejavuje sa nemilosrdným vysmievaním, odmietaním, pokorovaním, dômyselne cieleným zraňovaním a intrigovaním. Výsledkom býva celkové zrútenie obete (môže vyústiť do nutnosti psychiatrickej liečby, dokonca až do pokusu o samovraždu), pričom možnosti dokazovania sú veľmi obmedzené, pretože psychické šikanovanie sa dá dobre maskovať a jej realizátorkami bývajú nezriedka sociometrické hviezdy triedy ako zručné manipulátorky s mienkou celej triedy.   

Aké typy žiakov bývajú najčastejšie obeťou šikanovania?

• typ citlivý, tichý, utiahnutý, nepriebojný, slabší, pomalší;
• typ, ktorý sa niečím odlišuje od ostatných – farbou pleti, názormi, vierou, rečou, nejakou telesnou odlišnosťou (menší, tučnejší, krívajúci, s okuliarmi, chorľavý,)
• žiak, ktorý sa dobre učí, ochotne pomáha, je usilovný a svedomitý, v niečom vyniká
• ale aj typ, ktorý úmyselne (z rôznych závažných príčin) provokuje

(Ako) môže pedagóg rozoznať obeť šikanovania?
Empatickým pozorovaním so záujmom o žiaka  môže pedagóg zaregistrovať tieto, dlhšiu dobu pretrvávajúce, znaky správania obetí:

• prestávky trávia osamotene, nemajú kamarátov (opakovane),  
• počas prestávok sa vyskytujú čo najviac v blízkosti učiteľa,
• pôsobia smutne, neisto, ustrašene alebo plačlivo,
• často mávajú rozhádzané, špinavé, neusporiadané veci (v taške aj na lavici),
• začínajú sa opakovane vyhýbať škole – zvyšuje sa počet ich ospravedlnených a postupne aj neospravedlnených vymeškaných hodín,
• spolužiaci ich prehliadajú, odmietajú, nechcú vedľa nich sedieť, ani sa s nimi inak kontaktovať, napr. pri spoločných, či súťaživých činnostiach,
• začínajú „strácať“ pomôcky, peniaze a iné veci,
• desiatu opakovane „dobrovoľne darujú“,
• často navštevujú toaletu počas vyučovacej hodiny,
• vyhľadávajú „bezpečnú“ cestu domov, vyčkávajú, kým všetci spolužiaci neodídu,

Šikanovanie okrem toho, že ohrozuje duševné a fyzické zdravie žiaka, znižuje aj jeho výkon, má zásadný vplyv na jeho výchovno-vzdelávacie výsledky. Príčin šikanovania je viac -  od tradičného tlaku spoločnosti (správať sa ako silný muž) , motívu krutosti, ktorý spôsobuje potešenie pri utrpení inej osoby až po zvedavosť a nudu, spojenú s túžbou po vzrušujúcich zážitkoch.  Výskumy odborníkov potvrdzujú, že táto forma agresie je v našich školách jedným z najrozšírenejších sociálno–patologických javov. Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie túto nelichotivú situáciu dokumentuje aj nasledujúcimi zisteniami (2002-2003):

Prečo sa šikanovaniu na školách darí ? Okrem iného prispieva k tomu celková (nie veľmi priateľská) klíma našej školy, zložité dokazovanie, nevhodné správanie niektorých pedagogických pracovníkov,   pre ktoré je typické  zosmiešňovanie a ponižovanie žiaka a v mnohých prípadoch aj ľahostajnosť, či neochota riešiť tento problém manažmentom školy. Faktorov, ktoré ovplyvňujú vznik toho javu je oveľa viac, k vzniku významne prispieva samotná spoločnosť s jej morálnymi a etickými hodnotami (známy fakt, že škola je mikromodel spoločnosti), výchova v rodine a mnohé iné, preto jej riešenie určite nie len záležitosťou školstva, no škola má pri jeho riešení zásadnú zodpovednosť. Rodič „odovzdáva“ povinne  na základe zákona svoje dieťa v dobrom zdraví na dobu od 8 do 14,00 hod. škole; škola nesmie dopustiť, aby mu ho po tejto dobe „vrátila“ späť so zničenou dušou a veľa krát aj telom - s následkami na celý život.  

Prevencia a samotné riešenie, resp. odstraňovanie šikanovania má pre školu strategický význam. Prečo?

Hoci je predchádzanie a boj proti šikanovaniu jednou zo základných výchovných úloh školy, odhliadnuc od toho, že priamo súvisí aj so zaistením  bezpečnosti školského prostredia, má navyše  kľúčový význam pre vzdelávaciu činnosť školy.  

Pretože (exaktne to dokazujú skúsenosti zo zahraničia, napr. Škandinávie), ak si škola pripraví a úspešne aplikuje postup na obmedzenie šikanovania, jeho výsledkom bude zlepšenie celkovej klímy v škole, disciplíny, poriadku, zníženie vandalizmu a väčšia spokojnosť detí i rodičov, čo povedie k lepším vzdelávacím výsledkom a zvýšeniu kreditu školy ako takej.

U (niektorých) riaditeľov a pedagógov, ktorí si predchádzajúce fakty z rôznych príčin nechcú, či neradi uvedomujú prevládajú tieto formy „riešenia“ problému šikanovania:

1. tabuizácia, popieranie existencie
2. podceňovanie, bagatelizácia
3. odborná nepripravenosť (a neochota) riešiť problém

Dôvody sú rôzne, no  najčastejšie to býva:

1. „Obranný“  postoj riaditeľa pri sťažnosti (inšpekcia) alebo žiadosti na riešenie (rodič). Riaditeľ má pocit, že nesmie pripustiť fakt šikanovania (nevedomá úroveň pocitu viny, že nedokázal „ustrážiť“ bezpečnosť v škole), snaží sa preto presunúť vinu na obeť a rodičov obete.

2. Ignorovanie a nepripúšťanie si problému šikanovania paradoxne v mene zachovania dobrého mena školy (manažmentu školy) u rodičovskej verejnosti i nadriadených inštitúcii.

3. Neochota riešiť problém (zložité dokazovanie, nátlak, zastrašovanie).  

Aké chyby robia pedagógovia (i rodičia) pri vyšetrovaní („prevaleného“) šikanovania?

• vyšetrujú bez premysleného (vopred školou pripraveného) postupu – často aj obeť spoločne s agresorom bezprostrednou konfrontáciou
• nedokážu odlíšiť nepravdivé tvrdenia falošných svedkov, ktorých ovplyvnili agresori
• neuvedomujú si dostatočne traumu obete a nechápu paradoxný pocit viny obete
• chýbajú im dôležité odborné informácie, napr. že medzi obeťou a agresorom často vzniká závislosť, ba až identifikácia obete s agresorom
• neuvedomujú si, že šikanovaním môže byť ovplyvnená a „nakazená“ celá trieda, niekedy i celá škola
• neodborným postupom sa môžu sa dopustiť fatálneho omylu, kedy je obeť  vyhlásená za agresora

Aké sú problémy pri dokazovaní šikanovania?

1. Od obete je ťažké získať (podrobné) objektívne informácie, pričom dôvody môžu byť rôzne: zo strachu odmieta vypovedať aj svedčiť,  má zvnútornený zákaz „bonzovať“, osvojenú skupinovú pseudomorálku, paradoxne sa identifikuje s agresorom
2. Agresori si nepriznávajú pocit viny, na svoju obhajobu používajú klamstvo, doplnené falošnými svedkami, neštítia sa ani vydierania a nátlaku
3. Ostatní svedkovia (spolužiaci) môžu byť ovládaní skupinovou pseudomorálkou a strachom, a tak nemusia byť zdrojom pravdivých informácií 

Odporúčaný postup pri riešení šikanovania v škole – hlavné zásady

           Nikdy nekonfrontujte šikanovaného s agresorom a dôsledne chráňte obeť!

1. Individuálne a postupne sa porozprávajte najskôr so všetkými žiakmi v triede (svedkami šikanovania). Výpovede si zapisujte, sumarizujte dokumentáciu a dôkazy 
2. Následne zrealizujte individuálne rozhovory s agresormi. Využite dôkazy, ale bez toho, aby ste prezradili ich zdroj
3. Individuálne sa porozprávajte s rodičmi obete, získajte ich pre spoluprácu. Individuálne sa porozprávajte s rodičmi každého agresora. Pokúste sa ich získať na riešenie, vhodnou formou ich upozornite aj na možné kvalifikovanie šikanovania z legislatívneho hľadiska ( trestný čin vydierania, útlaku, ublíženia na zdraví, týrania, obmedzovania slobody alebo lúpeže, úmysel ublížiť
4. Vyvodzujte jednoznačné tresty podľa miery previnenia agresorov ( od zníženej známky zo správania, až po vylúčenie zo školy, preradenie do výchovného ústavu , oznámenie polícii)
5. Oznámte triede, ako budú vinníci potrestaní a zabezpečte realizáciu „liečenia“ celej triedy (prípadne školy) za pomoci kvalifikovaných odborníkov (Pedagogicko-psychologické poradne).
6. Zaveďte dôslednú nulovú toleranciu k akýmkoľvek prejavom šikanovania a násilia  v školských dokumentoch a každodennej praxi - u žiakov i všetkých pedagogických pracovníkov.

Námety a odporúčania na realizáciu prevencie šikanovania v školskom prostredí:

Je všeobecne známym faktom, že prevencia má svoje nespochybniteľné pozitíva – je jednoduchšia, účinnejšia a lacnejšia, než „liečba“, či odstraňovanie už rozvinutého šikanovania v škole.

Základným predpokladom úspechu je to, že zameranie na prevenciu musí byť obsiahnuté v celom výchovno-vzdelávacom procese školy  a prijaté všetkými pracovníkmi školy (nevyhnutná je aj podpora zodpovedných predstaviteľov školskej politiky).

Podstata spočíva v (správnej, demokratickej, pozitívnej) klíme školy, ktorej tvorcom a zároveň recipientom je:

Vedenie (manažment) školy – má zásadnú úlohu pri jej tvorbe, podpore a udržiavaní, v čom spočíva? Riadenie a komunikácia nie je direktívne, ale založené na spolupráci, dôvere, spravodlivosti a  rovnakom prístupe k zamestnancom, na konštruktívnom riešení problémov a konfliktov s vylúčením možnosti intríg a v neposlednom rade v chápajúcom, no dôslednom prístupe k žiakom svojej školy, pre ktorých je uznávanou autoritou.

Každý pedagogický zamestnanec školy – má nespochybniteľne kľúčové postavenie pri vytváraní sociálne pozitívnej klímy školy/triedy, ktorá sa odráža vo vzťahu k žiakovi, k jeho vzdelávaniu a výchove a správnom prístupe k rodičom. Okrem pedagogického majstrovstva pri vzdelávaní, s využívaním celého spektra overených, efektívnych a pokiaľ sa dá príťažlivých metód, podstata prevencie spočíva v kombinácii a rovnováhe prirodzenej autority učiteľa a posilnení demokracie a kooperácie v triede/škole. Ako sa to dosiahne?    

Neučí nudne, pýta sa žiakov na ich názory, diskutuje s nimi a pokojne vysvetľuje stanoviská, akceptuje aj iné názory  žiakov, dáva im aj (reálnu) možnosť voľby prostredníctvom triednej samosprávy, otvorene a ústretovo pracuje s rodičmi v prospech rozvoja žiaka, má dôveru žiaka, nedopustí správanie ponižujúce ľudskú dôstojnosť. 

Každý žiak školy – musí vedieť, že škola je tu preto, aby mu čo najviac pomohla k úspešnému a spokojnému životu, aby mu ukázala, čo dokáže a nie dokázala, čo nevie. Potrebuje jasne a zrozumiteľne definované pravidlá, platné pre všetkých bez rozdielu – (s odmenami a trestami) nielen deklarované. Na zabezpečenie akceptácie týchto pravidiel by sa mal zúčastniť na ich tvorbe. Musí chápať svoje (ľudské) práva.

Každý rodič žiaka školy – má pochopiť prostredníctvom ubezpečenia školy, že jeho cieľ a cieľ školy je rovnaký – rozvoj dieťaťa a najlepšou zárukou dosiahnutia tohto  cieľa je vzájomná spolupráca a dôvera.

Námety na tvorbu komplexnej školskej stratégie v boji proti šikanovaniu

(vychádzajú z odporúčaní špecializovaných odborníkov v Pedagogicko-psychologických poradniach)

Komplexná školská stratégia musí byť zmysluplná, nesmie byť len formálna, musí byť naplnená reálnymi činmi a mala by mať aj emocionálny rozmer , aby dokázala pôsobiť na zmenu postoja študentov k šikanovaniu.

Jej súčasťou môže byť:

Šikanovanie a rodinné prostredie

Keď sa hovorí o šikanovaní medzi deťmi automaticky sa tým mysli šikanovanie v školách. Výskyt toho fenoménu má však svoje korene i v rodine, napr. domáce násilie v partnerských vzťahoch rodičov a vzťahoch rodičia – deti s následnými závažnými psychologickými dôsledkami.

Negatívnu rolu zohráva i nedostatok vrelosti, záujmu a lásky zo strany rodičov (niekedy len jedného rodiča, najčastejšie otca), celkovo tvrdá nekonzistentná výchova (s telesnými trestami) býva zdrojom vzniku „šikanujúceho správania“, formovania budúceho agresora. 

Opačná, príliš protektívna výchova ma významu zásluhu na formovaní tzv. obete šikanovania. Novodobým „rodinným podhubím“ s možnými dôsledkami formovania budúceho agresora je výchova založená na kompenzácii času pre dieťa dostatkom až nadbytkom finančných prostriedkov, prejavom lásky sa stávajú peniaze..

Vyvážená výchova v rodine, založená na vzájomnej láske, dôvere, podpore ale aj nevyhnutných pravidlách, ktoré členovia rodiny dodržiavajú a kde má dieťa zároveň dostatok priestoru na rozvoj svojej osobnosti (zdravého sebavedomia) je najdôležitejšou preventívnou bázou šikanovania v rodine.

AKO SPOZNAŤ, ŽE VAŠE DIEŤA JE ŠIKANOVANÉ

Dieťa môže svojim správaním naznačovať, že je obeťou šikanovania. Preto je veľmi dôležité venovať pozornosť prejavom, ktoré by to mohli naznačovať: (rodič by sa mal vyvarovať často sa objavujúcej  chybe  a tou je bagatelizovanie, či prehliadanie týchto prejavov)

Dieťa nemá kamarátov, nenavštevujú ho spolužiaci

Zmena správania, dieťa nehovorí o tom, čo sa deje v škole

Bojí sa ísť do školy alebo zo školy (somaticky – bolesti brucha, zvýšená teplota, chce sa škole vyhnúť), mení cestu do školy

Výrazne sa zhorší jeho prospech v škole, nemá o nič záujem

Často prichádza domov zo zašpinenými (poškodenými) šatami, vecami, má modriny, škrabance, iné rany

Stáva sa uzavretým, odmieta alebo dáva nepravdepodobné vysvetlenia vyššie uvedených problémov

Je smutné, depresívne, nechutí mu jesť

Ťažko zaspáva, v noci v posteli plače, má nočný des, vykrikuje zo sna

Nápadne často si pýta peniaze, lebo mu ich niekto „ukradol“,  zrazu „stráca“ veci a peniaze

ČO MÔŽU ROBIŤ RODIČIA

Pokúste sa s veľkou dávkou empatie a citlivosti primäť dieťa k tomu, aby vyjadrilo svoje  pocity (uvedomte si, že je pod vplyvom strachu, že môže mať paradoxne pocit viny a preto obhajuje agresorov).

Nechajte ho hovoriť, neskáčte mu do reči, povzbuďte ho, aby hovorilo a počúvajte (pokiaľ možno pokojne).

Neobviňujte ho z toho, že mu niekto iný ubližuje, nekritizujte, nezosmiešňujte ho

Nesúhlaste s tým, aby sa šikanovanie utajovalo (vysvetlite prečo)

Pokúste sa získať čo najviac dôkazov.

Keď sa šikanovanie vyskytuje v škole, alebo sa inak viaže na školu, bezodkladne navštívte triedneho učiteľa, výchovného poradcu alebo priamo riaditeľa .

Žiadajte, aby škola postupovala podľa odborných pokynov pre riešenie prípadov šikanovania (získajte informácie z odbornej literatúry, internetu, konzultujte s odborníkmi telefonicky, osobne)

Nezabúdajte na dieťa, pomôžte mu zvládať situáciu, obráťte sa na odborníkov (pedagogicko-psychologická poradňa), linka dôvery.

Poslednou možnosťou je obrátiť sa na kontrolné a represívne orgány (Štátna školská inšpekcia, polícia)

(Vybrané) zdroje informácii:

internet

www.statpedu.sk, www.modernaskola.sk (rodičovský servis – adresár všetkých pedagogicko-psychologických poradní na Slovensku), www.infovek.sk (výchovné poradenstvo) www.kpppbb.sk, www.minimalizacesikany.cz, 

Odborná literatúra:

Bolest šikanováni: M. Kolář, 2001

Agresivita a šikana mezi dětmi: P. Říčan, 1995

ŠIKANOVANIE AKO FENOMÉN TRESTNEJ ČINNOSTI

V súvislosti so šikanovaním v školách a školských zariadeniach sa mnohokrát stáva,   že si vinníci i obete si neuvedomujú trestnoprávne hľadisko svojho konania

Základnú orientáciu v tejto oblasti poskytuje dokument MŠ SR ( Metodické usmernenie č. 7/2006-R z 28.marca 2006 k prevencii a riešeniu šikanovania žiakov v školách a školských zariadeniach, str. 2), no pre lepšiu orientáciu ponúkame aj tento stručný prehľad v súčasnosti platnej legislatívy v Slovenskej republike

Trestno-právne normy v oblasti trestnej činnosti, súvisiacej

s tzv. šikanovaním v školskom prostredí (spracované podľa PPZ)

            Trestný zákon nepozná skutkovú podstatu trestného činu „šikanovania“, avšak v prípade konania, ktoré vykazuje znaky šikanovania, môže byť takéto posudzované ako trestný čin vydierania v zmysle § 189 Trestného zákona, prípadne trestný čin nátlaku podľa § 192 Trestného zákona.

(1)§ 189 Vydieranie

(1) Kto iného násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až šesť rokov.

(2) Odňatím slobody na štyri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený odseku 1

a)závažnejším spôsobom konania,
b) na chránenej osobe,
c) z osobitného motívu, alebo
d) a spôsobí ním väčšiu škodu.

(3) Odňatím slobody na desať rokov až dvadsať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, alebo
b) a spôsobí ním značnú škodu.

(4) Odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví viacerým osobám alebo smrť viacerých osôb,
b) a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu, alebo
c) ako člen nebezpečného zoskupenia.

(2)§ 192 Nátlak

(1) Kto iného núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel, zneužívajúc jeho hmotnú núdzu alebo naliehavú nemajetkovú potrebu, alebo tieseň vyvolanú jeho nepriaznivými osobnými pomermi, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.

(2) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený   v odseku 1

a) závažnejším spôsobom konania,
b) na chránenej osobe,
c) z osobitného motívu,
d) v úmysle získať pre seba alebo pre iného väčší majetkový prospech alebo iný prospech, alebo
e) tým, že odopiera zamestnancovi v pracovnom alebo inom obdobnom pracovnom vzťahu právo na zaistenie bezpečnosti zdravia pri práci, na dovolenku na zotavenie alebo na poskytnutie zákonom zaručených osobitných pracovných podmienok ženám a mladistvým zamestnancom.

(3) Odňatím slobody na štyri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, alebo
b) a spôsobí ním značnú škodu.

(4) Odňatím slobody na desať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu,
b) a spôsobí ním smrť viacerých osôb,
c) ako člen nebezpečného zoskupenia, alebo
d) za krízovej situácie.

            Pokiaľ ide o trestnú zodpovednosť v súvislosti s vekom dosiahnutým v čase spáchania trestného činu, o tejto pojednáva § 22 Trestného zákona:

(3)Vek

 (1) Kto v čase spáchania činu inak trestného nedovŕšil štrnásty rok svojho veku, nie je trestne zodpovedný.

(2) Pre trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 nie je trestne zodpovedný, kto v čase spáchania činu nedovŕšil pätnásty rok svojho veku.

Štruktúra policajných špecialistov zaoberajúcich sa problematikou detí a mládeže

Prezídium Policajného zboru

• Kancelária prezidenta Policajného zboru – oddelenie prevencie
• Úrad justičnej a kriminálnej polície - Odbor všeobecnej kriminality - Oddelenie všeobecnej kriminality,  kriminality mládeže a páchanej na mládeži

Krajské riaditeľstvo PZ

• Vnútorný odbor – preventista
• ÚJKP - odbor všeobecnej kriminality – špecialista

Okresné riaditeľstvo PZ

• Vnútorný odbor – preventista

ÚJKP - odbor všeobecnej kriminality - špecialista
 

Páchateľom trestného činu je ten "kto trestný čin spáchal sám" (§ 9 ods.1). Ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých osôb, zodpovedá sa každá z nich, ako by trestný čin spáchala sama (spolupáchatelia) (§ 9 odst.2 ).

      Podľa § 10 odst.1 Trestného zákona účastníkom trestného činu je ten, kto úmyselne:

1. zosnoval alebo riadil spáchanie trestného činu (organizátor)
2. naviedol iného na spáchanie trestného činu (návodca)
3. poskytol inému pomoc na spáchanie trestného činu (pomocník)

Tresne zodpovedný nie je ten, "kto v čase spáchania činu nedovŕšil štrnásty rok" (§ 11) a v čase spáchania činu nebol príčetný (§ 12).
Osobitné ustanovenia o stíhaní mladistvých sa nachádzajú v Siedmej hlave trestného zákona. Podľa neho je za mladistvého považovaná osoba, ktorá v čase spáchania trestného činu dovŕšila štrnásty rok a neprekročila osemnásty rok svojho veku (§ 74 ods. 1).
Účelom trestu mladistvého je predovšetkým "vychovať ho na riadneho občana, a to so zreteľom na jeho osobné vlastnosti, na jeho rodinnú výchovu a na prostredie, z ktorého pochádza" (§ 76).
 Súd môže mladistvému uložiť tresty odňatia slobody, prepadnutia vecí, vyhostenia a ak je zárobkovo činný, peňažný trest. Trest zákazu činnosti mu môže súd uložiť len vtedy, ak to nie je na prekážku v príprave na jeho povolanie (§ 78).
Trestné sadzby odňatia slobody ustanovené v trestnom zákone sa u mladistvého znižujú na polovicu, pričom horná hranica trestnej sadzby nesmie prevyšovať päť a dolná hranica jeden rok (§79 odst.1).
V prípade, že mladistvý spáchal trestný čin, ktorého stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť je mimoriadne vysoký, môže mu súd uložiť trest odňatia slobody na päť až desať rokov (§ 79 odst.2).
Trest odňatia slobody sa u osôb, ktoré neprekročili osemnásty rok vykonáva v nápravno-výchovných ústavoch pre mladistvých (§ 81 odst.1).
Pri podmienečnom odsúdení súd určí skúšobnú dobu na jeden až tri roky (§ 82). Ak súd upustil od potrestania mladistvého, môže požiadať toho, kto je oprávnený ponúknuť záruku za jeho nápravu, aby mladistvý žil riadnym životom (§ 77 odst.1).
Súd môže upustiť od potrestania mladistvého aj vtedy, keď má za to, že ochranná výchova, ktorú zároveň ukladá, zabezpečí nápravu mladistvého lepšie ako trest (§ 77 odst.1).
Ochrannú výchovu môže mladistvému súd určiť podľa § 84 odst.1 Trestného zákona vtedy, ak:

1. o jeho výchovu nie je primerane postarané
2. jeho doterajšia výchova bola zanedbaná
3. vyžaduje to prostredie, v ktorom mladistvý žije

 Ochranná výchova sa podľa § 85 odst.1 Trestného zákona vykonáva v osobitných výchovných zariadeniach a ak to vyžaduje zdravotný stav chovanca v liečebnom ústave.
 Chovanec sa tu pod riadnym pedagogickým vedením pripravuje na budúce povolanie (§ 85 odst.2). V súvislosti s posúdením, či má byť nariadená ochranná výchova mladistvého, ukladá sa spravidla orgánu poverenému starostlivosťou o mládež zistiť stupeň rozumového a mravného vývoja mladistvého, jeho povahu, pomery a prostredie, v ktorom žil a bol vychovávaný (§ 292).

Problémy pri posudzovaní šikanovania

Uvádzame niekoľko poznámok, kedy môže byť pri výskyte a posudzovaní konkrétnych spôsobov šikanovania v škole podozrenie na páchanie trestného činu a je nutné kontaktovať políciu:

• Pri šikanovaní sa môžeme stretnúť "len" s vyhrážaním. Pokiaľ tým vzbudí agresor u iného dôvodnú obavu a dôsledkom je neblahý psychický účinok na obeť, ide tiež o trestný čin. Aj keď sa to dospelému môže zdať banálne, dieťa tým psychicky trpí a možné sú aj trvalé následky.
• Násilné odobratie vecí (peniaze, hračky, oblečenie a pod.) aj malej finančnej hodnoty môže byť kvalifikované ako trestný čin lúpeže. Rozhodujúci je totiž samotný fakt, že bolo použité násilie a nie výška hmotnej straty.
• Pokiaľ sa šikanovanie prejaví na zdravotnom stave poškodeného, môže ísť o trestný čin ublíženia na zdraví. V tom prípade je nutné ošetrenie lekára a jeho odborné vyjadrenie.
• Ak je šikanovanie založené na úmyselnom poškodení vecí obete, môže ísť o trestný čin poškodzovania cudzej veci.
• Je dôležité si uvedomiť, že keď sú páchateľmi deti mladšie ako 14 rokov, nie sú trestne zodpovedné. To však neznamená, že nemôžu byť postihnuté iným spôsobom, pokiaľ bežné výchovné postupy nemajú účinnosť. V takých prípadoch je nutné obrátiť sa na sociálneho kurátora mládeže odboru sociálnych vecí príslušného mestského úradu. Kurátor je oprávnený vo vážnych a odôvodnených prípadoch na základe šetrenia vydať predbežné opatrenie na umiestnenie dieťaťa do príslušného ústavu. Toto opatrenie platí až do vydania riadneho rozsudku súdu. Z praxe vieme, že realizovať tieto opatrenia je ťažké .
• Sexuálne formy šikanovania môžu byť zahrnuté pod trestné činy pokusu o znásilnenie, znásilnenie, pohlavné zneužívanie alebo kupliarstvo.
• Rodičia sa pri zanedbávaní výchovy (túlanie, ponocovanie, asociálne správanie) dopúšťajú trestného činu ohrozovania mravnej výchovy, ak svojmu dieťaťu umožňujú viesť záhaľčivý alebo nemravný život a je možné ich pri dokázaní činu odsúdiť.
• Pokiaľ k šikanovaniu dochádza v priebehu vyučovania, nesie plnú zodpovednosť za vzniknutú ujmu školské zariadenie a jeho zriaďovateľ. Rodič preto môže požadovať náhradu škody na veciach, aj na zdraví.

Tresne zodpovedný nie je ten, "kto v čase spáchania činu nedovŕšil  štrnásty rok" (§ 11) a v čase spáchania činu nebol príčetný (§ 12).

 

Spracovala: PhDr. Ľubica Biziková

Štátny pedagogický ústav